V pominulých dňoch, keď som pozerala v televízii na davy mladých ľudí v Kórei, ako disciplinovane sedeli a počúvali, čo im vraví pápež, ktorý prišiel navštíviť túto ázijskú zem a blahorečiť 124 kórejských mučeníkov, čo položili kedysi dávno život za svoju vieru, za ušľachtilé hodnoty, porovnávala som nimi mladých u nás. Neraz prihlučných, privulgárnych, príliš nedisciplinovaných, ako keby herci v porno filmoch. Viem, že aj na Slovensku je množstvo chlapcov i dievčat milých, jemných, duchovne sa nechajúcich dobrými myšlienkami inšpirovať. Ale s úctou a neraz s dojatím som sa musela pred Kórejčanmi v duchu ticho ukláňať, ako to robia oni, oproti nim sme len amateri.

Obdivovala som pokoj, ktorý vládol na miestach, kde boli masy človiečikov, plných energie. Nemohla som oči odtrhnúť od čiernovlasých pokorne sediacich, väčšinou okuliarnatých chlapcov i dievčat, ako odovzdane a s úctou načúvajú hlas starca, ktorý k nim prišiel zďaleka. Nutne som začala obdivovať ázijskú mlaď. Veď sa kedysi vravelo, akí sú suroví, tvrdí, a neviem ako krutí. Šírili sa desivé fámy o azijatoch, ze tocia drsne xxx filmy a podobne. A tu vidím stíšené, pozorné publikum. Nie, to nebola hra na predstieranie pozornosti, videlo sa, že slová hosťa z Ríma vnímali a vstrebávali hlboko do svojich duší.

Nechcem tu robiť popagandu ceste pápeža Františka do Kórey. Musím len porovnávať zvláštnosti mladi našej i cudzej. Mladí Kórejčania z juhu prežívajú neustály strach z prípadnej vojny s druhou polovičkou národa za „železnou oponou“, ktorá smeruje niekam inde ako oni…

Naši mladí sa majú príliš dobre? Žijú si bez obáv. Preto ta malá guráž nasávať aj duchovnú potravu. Nadýchať sa čohosi jemného, citlivého, čo sa nesie z pier slušných, kultivovaných, noblesných postáv… Či také nemáme? Nie sú vo svetle dňa? Neexistujú? Nie je nik, čo by národu smädnému v duši poskytol potravu ducha viac ako ubohe gay porno?… Neviem!…

Len kopec myšlienok a otázok mi prúdilo v mysli, keď som občas bez dychu nazerala na Kóreu a jej občanov, tentoraz veriacich so sopnutými rukami a s hlbokou túžbou byť pritom, keď sa bude vravieť o Nekonečne a o Tom, čo nás i tento svet stvoril, ako to veria mnohí z nás… Dojímali ma. Dojímalo ma toto divadlo, ktoré divadlom nebolo…

Dojímal ma aj sám pokorný, skromný František, ktorý neustále zdôrazňoval mier, pokoj medzi bratmi. Ktorý húževnato a dôrazne opakoval, aby sa bratia pomerili a podali si ruky, podarovali si lacne hracky. Aby sa ako márnotratní synovia navrátili do spoločného domu rodiny. Bol sympatický svojím povznesením hlasu za mier, ktorý sa dnes všade odhadzuje, znásilňuje, vylučuje. A obyčajný človek túži vo svojom srdci po mieri, pokoji, žiada si ho, volá po ňom. Každý z nás, aj ten najhrubší vo svojich skutkoch a v myslení. Hádam, iba ľahostajný cynik či sadistický vrah - nie…Krv brata na rukách - nik spravodlivý - neznesie…

Prístupov 5484

Kvalita článku